Z dvoch príbehov sa stal jeden

Voláme sa Ivana Debrecéniová a Jana Rozenberg. Žijeme na juhu Slovenska, v meste Levice. Poznali sme sa už veľmi dávno, ale iba ako známe, ktorým dcéry chodili spolu do škôlky a neskôr aj do školy.

Pred nedávnom nás však spojila spoločná téma – rakovina.

Roky sme okolo seba chodili, zdravili sa jedna druhej a vôbec netušili, že zápasíme s rovnakým trápením.

V poslednom čase sme však začali viac komunikovať ohľadom našich teraz už pubertálnych dcér, ktoré pod vplyvom rozbúrených hormónov začali trošku vystrájať.

Popri našej komunikácii o deťoch sme prišli na to, že nás spája rovnaký zdravotný problém, pohľad na život a aj myšlienka pomáhať pacientom, ktorí sa ocitli v takej istej situácii ako my.

Keďže sme si tým všetkým, čo toto ochorenie obnáša sami prešli a vieme, že ešte my na tom nie sme najhoršie, rozhodli sme sa s pomocou Henricha, ktorý ma počas tohto neľahkého obdobia nezištne a obetavo podporoval, založiť občianske združenie, ktoré bude pomáhať onkologickým pacientom.

Naše príbehy:

Ivana Debrecéniová – môj príbeh


Počas liečby chemoterapiou, po tom, ako som podstúpila operáciu kvôli zhubnému nádoru na hrubom čreve s metastázami na vaječníkoch, prognózy na moje vyliečenie, nezneli veľmi optimisticky. Neverila som, že môžem niečo také zažiť vo veku tridsaťpäť rokov, a bol to pre mňa veľký šok.
Po chemoškách mi bývalo zle a stále som ležala doma. Kvôli nežiadúcim účinkom sa mi často nedalo ani vyjsť von na čerstvý vzduch. Vadilo mi ešte aj otvorené okno.
Snažila som sa vtedy to len nejako prežiť, a zlepšovala si náladu písaním.
A aby som si to trošku skomplikovala, písala som v rýmoch.
No a neskôr, som sa občas snažila písaním poradiť aj svojim priateľom, ako sa vysporiadať s ich trápeniami.
Keď už bolo niekoľko básni na svete, dala som si cieľ, napísať ich dostatok na to, aby som z nich mohla vydať knihu.
Knihu, ktorá by mohla pomáhať, a ktorá by mohla motivovať ľudí ktorí sa ocitli v podobnej situácii ako ja. Verte mi, je ich naozaj veľmi veľa.
A ja chcem, aby sa nikdy nevzdávali a snažili sa ako najlepšie vedia užiť si každý deň najviac ako to je v ich silách.
Kniha je malá, dá sa prečítať za hodinu a pol, takže ju zvládnu prečítať aj tí, ktorí vôbec nie sú zvyknutí čítať.
Je písaná ľahkou formou práve preto, aby ju zvládol každý, kto sa na čítanie nedokáže z rôznych dôvodov sústrediť.
Rakovina totiž so sebou prináša aj tento problém….
A keď už bola na svete, rozhodla som sa, že čo najviac výtlačkov darujem onkologickým pacientom.
Zatiaľ sa mi podarilo darovať spolu 100 kusov na onkologické oddelenie v Leviciach, Fakultnej nemocnici v Nitre, a tiež Lige proti rakovine.
Na vytlačenie ďalších kusov však potrebujem získať finančné prostriedky.
A preto som sa rozhodla založiť občianske združenie, prostredníctvom ktorého chcem knihu predávať ľuďom čo si ju môžu dovoliť kúpiť a zo zisku vytlačím ďalšie, ktoré budem onkologickým pacientom rozdávať zadarmo….
Dúfam tiež, že sa mi čoskoro podarí zabezpečiť, aby sa kniha nachádzala na každom onkologickom pracovisku na Slovensku, kde si ju pacienti budú môcť čítať počas chemoterapie.
Rada by som im aspoň takto spríjemnila ten niekoľkohodinový čas, ktorý musia prečkať, kým im dotečie infúzia….
V čase keď som začala pracovať na založení združenia, ozvala sa mi Jana.
Žena, ktorú som už dlhšie poznala a vôbec som netušila, že prešla rovnako ťažkým obdobím ako ja. Hovorili sme spolu o mojich plánoch a popri tom mi povedala, že ona už dávno plánuje založiť spoločnosť, ktorá bude pomáhať onkologickým pacientom. Hlavne preplácať im zvýšené výdavky na lieky. Náklady na chemoterapiu sa totižto stále zvyšujú a veľmi veľa rodín zostáva v tejto situácii bez príjmu. Ďalej nakupovať pre nich potrebné pomôcky, založiť pre nich klub, organizovať výlety, pobyty a benefičné koncerty, a pomáhať im všetkými možnými spôsobmi ľahšie zvládnuť túto situáciu.


A tak sme sa rozhodli, že naše myšlienky spojíme, a založili občianske združenie Prežila som TO.



Ivana Debrecéniová
07.09.2019

Šťastie

Od malička na správny deň som čakala,
o šťastí moja myseľ neustále snívala.
Nevedela sa dočkať, kedy bude ten správny deň,
keď pekné šaty na seba si oblečiem.


Odkladala na neskôr svoje šťastie,
chcela byť krásna, keď vyrastiem.
Verila som, že ono zvonka prichádza,
netušila, že v mojom vnútri sa nachádza.


Myslela si že príde, keď prekonám veľa prekážok,
mala som príliš veľa nezodpovedaných otázok.
Chcela som ho niekde vonku nájsť,
verila, že budem šťastná,
keď všetko budem mať.


Dúfala, že čaká na mňa za najbližším rohom,
chcela aby stretlo ma,
s novopostaveným domom.


Dnes viem, že šťastný je ten,
čo bez bolesti ráno vstane z postele,
ten, čo pocíti radosť,
keď slniečko sa na neho usmeje.


Šťastie je, keď máme dostatok jedla na stole,
šťastnými nás robia iba naše postoje.


Pochopila som, že práve dnešný deň je ten správny,
nie ten budúci, alebo ten dávny.
Preto teraz s vďačnosťou na nohy vstávam,
a pekné šaty práve dnes, na seba si dávam.


Nikdy nevieme čo zajtra postretne nás,
práve dnes je na šťastie ten správny čas.

Autor: Ivana Debrecéniová
30.03.2019 
Jana Rozenberg - zakladajúca členka občianskeho združenia Prežila som TO

Jana Rozenberg – môj príbeh

Môj boj začal veľmi potichu a takpovediac v utajení….
Z obyčajnej preventívnej prehliadky sa stala nočná mora. Obavy sa potvrdili a diagnóza znela rakovina krčka maternice.
V tom čase ma doma čakala 8 ročná dcéra a tak nebol čas na ľútosť, slzy ani vysvetľovanie.
Chorobu som sa rozhodla pred dcérou tajiť a tak zvádzať ten boj z väčšej časti sama.
Oporou mi bol priateľ a mama…
Operácia, ožarovanie aj pár chemošiek som zvládla bez väčších problémov, keďže rakovina bola v začiatku…..
Do dnes mi však v ušiach znie mužský hlas ktorý vyslovil to slovo RAKOVINA….
Znelo to ako ozvena ktorá sa nikdy neskončí.
V jednej sekunde sa rozsypal môj domček z karát a prvé čo ma napadlo bolo, že JA NECHCEM ZOMRIEŤ….
Lekár mi však vysvetlil ako treba bojovať, a aká liečba je potrebná.
Prvý príchod na onkológiu som mala na tvári železnú masku , ale toľko bolesti, smútku a utrpenia ktoré sa tam ukrýva nenechá ani jedno oko suché.
Každý príchod sa vždy niesol v znamení smútku, strachu a sĺz….
Zdravý človek má tisíc prianí, chorý iba jedno…..
Na onkológii som nikdy netrávila veľa času.
Vždy keď to bolo len trochu možné, podpísala som papier a odišla. Nie kvôli strachu, ale kvôli bezmocnosti ktorú som cítila pri pohľade na ľudí ktorí svoj boj pomaly prehrávali …
Pocit, že nemôžete podať pomocnú ruku aj keď veľmi chcete , že nemôžete objať plačúce dieťa ktoré nepozná svet len múr nemocnice..
Tieto veci ma neskutočne ubíjali. Útechu som vždy hľadala v hudbe cestou domov. Tam som sa menila na zdravú mamu ktorá má dovolené plakať len večer do vankúša, aby netrápila svoje dieťa.
Každý ožiar, každé vyšetrenie som absolvovala s malou maličkou dušičkou, ale hlavne z pokorou….
RAKOVINA ma naučila vážiť si život, vážiť si každé ráno ktoré mi je dopriate, a každú jednu sekundu na tomto svete.
Po pár mesiacoch ktoré so mnou nažívala, sa rozhodla ma opustiť…
Svoj boj som vyhrala, ale v hlboko v mojom vnútri žije stále so mnou.
Stále je tu otáznik a možno aj strach či sa jedného dňa nevráti….
Preto vo mne žije a tlie plamienok túžby.
Túžby pomáhať ľuďom z rovnakým osudom, ktorí nemajú takú možnosť to zvládnuť ľahko buď kvôli financiám , opore v rodine alebo len kvôli strachu z otázky čo bude…..


Jana Rozenberg
07.09.2019

Rakovina

Slovo rakovina lekár vyslovil,
môj svet sa do veľkej tmy ponoril.
Zhasli sa svetlá života,
v predstavách len veľká temnota.


V hlave znie stále ozvena,
duša chce odpojiť sa od tela.
Ako mám v tom tele žiť,
neviem si to vôbec predstaviť.


Duša chce lietať stále viac,
svoje telo do rúk lekárom musím dať.
Oddelenie plné holých hláv,
v tom zaznie detský hlas,
zvládneš to bez obáv.


Malý chlapec chytil ma za ruku,
vedel že zlú mám predtuchu.
Povedal mi, poď si sem sadnúť,
poviem ti, ako sa to dá ZVLÁDNUŤ.


Autor: Jana Rozenberg
15.04.2011