Ivanin denník 27: „Priateľ sa mi smeje, že som šialená.“

gb, 7. októbra 2021 o 04:15 ahojmama.pravda.sk

„Posledné dva týždne sa u mňa niesli v znamení pohody a oddychu. Ak teda nepočítam návštevy u lekárov a neposlušnosť môjho konečníka, ktorý si začal žiť nejakým úplne novým životom,” píše v ďalšej časti svojho denníka Ivana Debrecéniová (38) z Levíc.

Pred zimou treba načerpať energiu zo slniečka.Foto: archív Ivany Debrecéniovej


V predchádzajúcich častiach Ivaninho denníka ste si mohli prečítať, že po úspešnej liečbe veľmi agresívnej rakoviny hrubého čreva s metastázami objavili lekári minulý rok nové ložiská. Boli vyoperované, avšak objavili sa ďalšie metastázy na viacerých miestach tela. Liečba a viera v Boha priniesli dobré správy, nádory sa začali zmenšovať a rozpadávať. Lekári tak mohli urobiť operáciu, počas ktorej mladej žene vybrali metastázu z malej panvy a metastázami postihnuté lymfatické uzliny.

Hoci operáciou malo jej trápenie skončiť, život jej naďalej strpčovali ukrutné bolesti konečníka. Lekári vedeli, že sa v ňom nachádza nejaký útvar, ale netušili, že ide o ďalšiu metastázu, ktorú sa podarilo vybrať počas poslednej operácie na začiatku septembra. Ivana si teraz užíva celkom pekné obdobie, za ktoré je veľmi vďačná. Okrem výletov sa stále venuje háčkovaniu a samozrejme aj občianskemu združeniu Prežila som TO, ktoré pomáha onkologickým pacientom. V rovnomennej facebookovej skupine združuje ľudí snažiacich sa vyrovnať sa s náročnou životnou situáciou pomocou umeleckej tvorby. Aké sú jej novinky za posledné dva týždne?

„Posledné dva týždne sa u mňa niesli v znamení pohody a oddychu. Ak teda nepočítam návštevy u lekárov a neposlušnosť môjho konečníka, ktorý si začal žiť nejakým úplne novým životom. Zdá sa mu, že je v poriadku vyprázdňovať sa po troške každú hodinu a niekedy dokonca aj každú polhodinu. A pri každom vyprázdňovaní je podľa neho normálne plašiť ma krvavou stolicou.

Väčšinu času som kvôli tomuto drobnému problému teda trávila iba doma a snažila sa vychádzať len v najnutnejších prípadoch. A keď už som potrebovala niekam ísť, muselo to byť najskôr hodinu po jedle a po celý čas som radšej neskúšala nič jesť ani piť. Ešteže som toho nemusela veľa vybavovať.

Po príchode z nemocnice som sa iba musela hlásiť u mojej všeobecnej pani doktorky, potom u pani onkologičky a po niekoľkých dňoch na chirurgii, kvôli vybratiu stehov. Tentokrát bolo mojím najväčším problémom, že ma pooperačné šitie na bruchu bolelo tak veľmi ako ešte nikdy doteraz. A to mám za sebou už šesť operácií. Nevedela som sa kvôli nemu ani poriadne vystrieť a tak som neustále chodila celá zhrbená.

Na ranči.Foto: archív Ivany Debrecéniovej

Bolo to asi preto, že som mala brucho od hora až dolu rozrezané iba pred tromi mesiacmi, a teraz mi ho rezali zas. A tak mi museli urobiť oveľa viac stehov ako inokedy a dokonca ma tentokrát zošili nejakými kovovými sponkami. Koža mi na bruchu vyzerala, ako keby bola pospájaná zošívačkou na papier. A sponky zo zošívačky boli vedľa seba natlačené každé dva milimetre.

Skutočne neviem, či pán doktor nevládal počúvať moje jačanie pri ich vyberaní, alebo naozaj hrozilo, že by sa mi šitie mohlo rozpadnúť, no vyberal mi ich radšej na trikrát, kým som sa ich všetkých zbavila. A to mi dokonca polovicu z nich vybrali ešte v nemocnici.

Takže aj keď som bola v posledné dni trochu umrnčaná, ušomraná a ujačaná, musím priznať, že všetky tieto trampoty sú absolútne nič oproti tomu, čo som prežívala pred touto operáciou.

Priateľ Henro Ivanu verne rozveseľuje.Foto: archív Ivany Debrecéniovej

Snažila som sa teda všetko znášať trpezlivo a byť v pohode a užívať si každý voľný okamih, kým som na tom ešte relatívne fajn. V najbližšom týždni by som už totiž zase mala začať dostávať chemošku a liečba by mala trvať ešte asi pol roka. Je to preto, že výsledok histológie z operácie konečníka vyšiel pozitívny a tak je znovu potrebná zabezpečovacia liečba, ktorá by mala zničiť všetky bunky, ktoré sa možno pri operácii nepodarilo vybrať.

Som si však istá, že toto už nejako pretrpím, pretože ak sa mi dovtedy neobjavia žiadne nové metastázy, budem považovaná za vyliečenú, čo bude pre mňa úplne brutálna pecka. Konečne snáď budem môcť ísť aspoň do kúpeľov a možno aj na nejakú dovolenku.

Veru, tohto svetlého momentu sa už skutočne neviem dočkať a kým nadíde, určite sa plánujem zabávať háčkovaním a verím, že s Henrom zvládneme aspoň nejaké tie menšie výlety.

Momentálne si na ne síce musím so sebou nosiť pre istotu aj veci na prezlečenie a počas celého pobytu vonku radšej nič nejem, ale už som sa odvážila aspoň piť. Pán doktor mi povedal, že aj toto sa postupne určite upraví, len to ešte bude chcieť trochu viac času. Mám sa teda obrniť trpezlivosťou.

A skutočne. V posledných dňoch som zistila, že tie náhradné veci už potrebujem iba pre môj pokoj v duši a nič hrozné sa so mnou nestalo, ani keď sme s Henrom vycestovali na dlhšie.

Chvíle pohody.Foto: archív Ivany

Prvý výlet sme dali do arboréta v Mlyňanoch a druhý na prekrásny Ranč pod Babicou. A potom som sa odvážila už aj na tretí, trošku dlhší, ktorý bol do našej obľúbenej dedinky Železnô, kam chodievame zbierať dubáčiky. Aj keď toho ešte veľa nenachodím a nepodarilo sa nám nájsť skoro nič, na výlete bolo úžasne.
Pobyt na čerstvom vzduchu a hlavne v horách je pre mňa vždy veľmi príjemným zážitkom a aspoň minimálny pohyb je to najlepšie, čo momentálne môžem pre svoje črevá urobiť.

A čo sa mi za celý tento čas podarilo uháčkovať? V podstate dokopy nič. Chcela som sa totiž naučiť háčkovať ponožky. No je to oveľa nudnejšie a zdĺhavejšie, ako som si predstavovala. Uháčkovať jednu ponožku mi trvá oveľa dlhšie ako čiapku a k uháčkovaniu dvoch rovnakých som sa ešte veru ani nedostala. A to preto, že keď už som bola celkom dosť frustrovaná z neustáleho párania, môj Henro sa ešte rozhodol priliať olej do ohňa a totálne ma vysmial, keď povedal, že by som už konečne mohla vytvoriť aj niečo poriadne.

A tak som od zlosti za chvíľku uháčkovala jeden nový model čapice, ktorá sa mu aspoň ako-tak páčila. Nemá totiž veľmi rád moje dúhové odtiene, a vraj teda veľmi nefandí ani mojim baretkám či homelesskám. Má prosto rád iba bežnú a obyčajnú klasiku, ktorá sa v ničom nevymyká z bežného šedého priemeru. Teda poviem vám, aj keď mám rada jeho vtipné podpichovanie, lebo ma vždy posunie niekam ďalej, tentokrát som tak trochu aj urazila.

Ružová je dobrá.Foto: archív Ivany Debrecéniovej

A potom si ešte ani nedal vysvetliť, že na ponožky nemám vhodnú vlnu a iba sa chytal za hlavu, keď som mu povedala, že musím objednať ďalšiu. Vytreštil na mňa tie svoje hnedé očiská a nechápal, prečo nepoužijem tú, čo mám doma. Je síce pravda, že jej mám za celkom veľký vagón, no to všetko je letná vlna, ktorá nehreje. A keďže zima sa nám už blíži, bude treba háčkovať veci, ktoré aj zahrejú.

A tak kým ja sa už teším na nový balík, čo som si objednala, Henro sa mi smeje, že som šialená. Ale zas na druhej strane je rád, že sa počas chemošiek budem mať čím zabávať a teší sa už teraz na ponožky, ktorých sa snáď dočká aspoň pod vianočným stromčekom.

Ale to ešte uvidíme.”