Ivanin denník 30: „Nestačím sa čudovať, ako sa môj Henro prekonáva. Najprv hrady a teraz prídu na rad hojdačky!“

gb, 18. novembra 2021 o 04:24 ahojmama.pravda.sk

Ivana sa cíti stále lepšie, a tak si užíva výlety a pustila sa aj do prerábania izby svojej dcéry. „Posledné dva týždne môžem konečne po dlhom čase označiť za skutočne fantastické,” píše v ďalšej časti svojho denníka.

Hrady sú Ivaninou obľúbenou výletnou destináciou.Foto: archív Ivany Debrecéniovej

V predchádzajúcich častiach denníka ste si mohli prečítať, že po úspešnej liečbe veľmi agresívnej rakoviny hrubého čreva s metastázami objavili lekári Ivane Debrecéniovej (38) z Levíc minulý rok nové ložiská. Boli vyoperované, avšak objavili sa ďalšie metastázy na viacerých miestach tela. Liečba a viera v Boha priniesli dobré správy, nádory sa začali zmenšovať a rozpadávať. Lekári tak mohli urobiť operáciu, počas ktorej mladej žene vybrali metastázu z malej panvy a metastázami postihnuté lymfatické uzliny.

Hoci operáciou malo jej trápenie skončiť, život jej naďalej strpčovali ukrutné bolesti konečníka. Lekári vedeli, že sa v ňom nachádza nejaký útvar, ale netušili, že ide o ďalšiu metastázu, ktorú sa podarilo vybrať počas poslednej operácie na začiatku septembra. Ivana v súčasnosti berie udržiavaciu chemoterapiu a verí, že choroba sa jej už neobjaví.

V boji s chorobou Ivane pomohlo nestrácať silu a vieru, k čomu jej pomáha aj pomoc ostatným. Založila občianske združenie Prežila som TO, ktoré pomáha onkologickým pacientom. V rovnomennej facebookovej skupine združuje ľudí snažiacich sa vyrovnať s náročnou životnou situáciou pomocou umeleckej tvorby. Sama sa venuje háčkovaniu, v ktorom sa stále viac zdokonaľuje. Prečítajte si, aké má novinky za posledné dva týždne.

„Tieto posledné dva týždne môžem konečne po dlhom čase označiť za skutočne fantastické. Bolo mi síce nevoľno z chemošky, ale ani zďaleka nie tak veľmi ako predtým. Bolesti ma netrápili absolútne žiadne a okrem mojich pravidelných športových tréningov, ktorými sa stali návštevy u lekárov, sa vlastne nič až tak výnimočné neudialo.

Teda okrem toho, že som mala drobný problém s rukou, ktorý ešte do dnešného dňa pretrváva, no už sa každým dňom zlepšuje. Kvôli nemu som okrem jednej čiapočky pre moju sestru k narodeninám neuháčkovala nič ďalšie, no napriek tomu som sa ani na chvíľu nestihla nudiť a vždy som mala niečo na práci.

Kalvária nad Banskou Štiavnicou.Foto: archív Ivany Debrecéniovej


Najprv som pracovala na tom, aby skladbu môjho zosnulého priateľa Dušana Bajnoka a zároveň hymnu nášho združenia zahrali v deň jeho narodenín v niektorom z rádií, čo sa mi skutočne aj podarilo a dokonca o nej reportáž v tento deň začali vysielať aj v našej regionálnej levickej televízii. A okrem toho o nej bolo napísaných aj niekoľko článkov. A v ďalšom týždni som sa zas venovala upratovaniu, nákupom a riadeniu prerábky izby mojej dcéry.

Samozrejme ja som makala fyzicky iba veľmi opatrne a mala hlavne na starosti nákupy, logistiku a mudrovanie, v čom som skutočne dobrá. Na túto prerábku sme sa chystali už dosť dávno, no nikdy na to nebolo dostatok času. A v poslednej dobe ani energie. A tak, keď mi už konečne začalo byť podstatne lepšie, rozhodli sme sa to hneď naplno využiť. A to nie iba pri prerábke izby, ale aj na pravidelných víkendových výletoch s Henrom.

Stihli sme sa vyštverať na kalváriu v Banskej Štiavnici, na hrad Šášov a aj na hrad Revište. A okrem nádherných farieb jesennej prírody sme si užili aj kopec zábavy. Vedeli ste o tom, že na hrade Revište asi muselo strašiť? Nie, nemám o tom žiadne skutočné informácie, no celkom dobre sme sa pri prechádzke z jeho návštevy zabavili na informačných tabuliach, ktoré nás cestou sprevádzali. Na každej z nich bol vyobrazený jeden z jeho majiteľov a k nemu boli popísané okolnosti, ako tento hrad získal. A veru, aj keď sme to nepočítali, majiteľov sa vystriedalo celkom dosť. No to, čo nás na tom najviac pobavilo, bolo, že každý jeden z nich sa tohto hradu v podstate zbavil.

Strašidlo v Henrovom podaní.Foto: archív Ivany DebrecéniovejUvedomili sme si to už pri tretej tabuľke, a tak sme ku každej ďalšej prichádzali s napätím a očakávaním toho, že si konečne prečítame, že po tom hrade aj niekto túžil a kúpil si ho. Ale nie, nedočkali sme sa. Hrad sa jeho majitelia vždy rozhodli buď niekomu darovať alebo sa ho snažili vymeniť za iný. Obidvaja sme sa teda zhodli na tom, že tam určite muselo strašiť, keďže sa za celý ten čas nenašiel nikto, kto by ho bol skutočne chcel.

No a na hrade Šášov sme sa zas celkom dobre zabavili na tom, že sa pri ňom veselo pasie stádo kôz. Henro ma s nimi chcel aj odfotiť, ale nedovolila som mu to. A to preto, že už veľmi dobre poznám jeho humor a viem, že by sa mi potom vysmieval, že sa na ne celkom dosť podobám. Nebojte sa však, ja urobím podobný pokus na neho nabudúce a budem ho skúšať odfotiť pri nejakých somárikoch. Možno sa aj pozabudne a nechá sa. A potom budem mať vyhraté.

Fotenie sa teda tentokrát konalo iba na hrade, no keď sme okolo kozičiek na spiatočnej ceste prechádzali, až v úplne poslednej chvíli sme sa stihli od nich vzdialiť dosť ďaleko na to, aby nás neprevalcovali, keď sa rýchlosťou blesku rozbehli v jednom rade ako šialené, pretože na ne zaštekal okoloidúci pes. Mali sme veľké šťastie, že sme sa už nenachádzali na úzkom chodníčku, ktorý k hradu vedie, pretože pri mojom šťastí by som pri uhýbacích manévroch určite spadla do niektorej kopy ich bobkov, ktoré sme na tej cestičke museli prekračovať.

Ivana sa ubránila fotografovaniu s kozami aj priamemu stretu s nimi.Foto: archív Ivany Debrecéniovej

A to by bol obrovský malér, pretože ako sa poznám, spadla by som do nich rovno rukami. Henro ma samozrejme veľmi dobre pozná tiež, a preto si túto situáciu okamžite dokázal živo predstaviť. A potom sa celou cestou k autu rehotal, že keby sa také niečo bolo stalo, určite by ma musel s veľkým plačom viezť rovno na pohotovosť, kde by som si ruky snáď aj nechala odrezať. Veľmi dobre totiž vie, že na ne nedám dopustiť a neustále ich udržujem v prehnanej čistote. No čo vám poviem, zábavný je celkom tento môj Henro a v poslednej dobe sa nestačím čudovať, že aj taký ochotný.

Keby som mu pred piatimi rokmi povedala, že sa chcem ísť pozrieť na nejaký hrad, iba by ma vysmial a maximálne ma zobral na tie svoje ryby. No v poslednom čase sa skutočne prekonáva a už sa vraj nevie dočkať, kedy tie hrady v našom okolí so mnou pochodí všetky. Veru, nestačím sa jeho zmene čudovať a predvčerom som úplne odpadla, keď vymyslel, že keď ich všetky zdoláme, začneme v našich slovenských lesoch a na turistických chodníkoch hľadať hojdačky. Wau. Tak tohto sa už skutočne neviem dočkať.

A čo vy, milí moji čitatelia, čo nabíja pozitívnou energiou vás? A na čo sa v blízkej budúcnosti najviac tešíte?”