Nakoľko som sa takto pred rokom stala onkologickou pacientkou, stretla som sa s rôznymi reakciami vo svojom okolí.
Najviac ma však prekvapilo, koľko ľudí z chorého človeka dostane strach.
Prestanú s ním komunikovať, a začnú sa mu vyhýbať.
Veľakrát sa dotyčný dopočuje, že sa na neho pýtali jeho blízkych.
Že chceli vedieť, ako sa má, ale nie je mu jasné, prečo sa na to nespýtali jeho.
Vraj hľadajú dôvody, prečo sa mu nemôžu ozvať priamo. Príde im to trápne, nechcú ho vyrušovať, alebo nebodaj rozrušovať svojim telefonátom.
Ani ja som voľakedy nebola iná.
Mala som pocit, že ak by som sa príliš zaujímala o chorého, alebo ho „ vyrušovala“, mohlo by to vyzerať, že chcem vyzvedať. Alebo že je to odo mňa netaktné starať sa do niečoho tak chúlostivého.
Teraz, keď som sa v tejto situácii ocitla ja, uvedomila som si, aké to je.
Zostala som doma, mimo pracovného kolektívu a všetko, čomu som dovtedy venovala väčšinu svojej energie, bolo zrazu preč.
Pochopila som, že ten kto sa dostal do takejto situácie má zrazu prekvapivo kopec voľného času (ktorý dovtedy nemal) a ktorý, aby sa z toho všetkého nezbláznil, musí niečím vyplniť…
A práve vtedy je dôležité mať komu povedať ako veľmi vám chýba spoločnosť.
Tešila som sa z toho, keď mi niekto zavolal alebo napísal a opýtal sa ako sa cítim..
Z toho, že si našiel čas na to, aby som sa mu mohla vyrozprávať, poprípade aj posťažovať.
A verte mi, ani jediná otázka ktorú som počas tohto obdobia dostala sa mi nezdala netaktná, ani nepríjemná a ani otravná.
Každý jeden záujem vo mne vyvolal radosť z toho, že ešte predsa len žijem, a niekto si na mňa spomenul.
Ja som ale v tomto mala veľké šťastie. Začala som písať básne, ktoré som zakaždým zverejnila vtedy, keď som sa cítila osamelo. Reakcie a pozitívna energia nikdy nedali na seba dlho čakať. Vždy ma to nabilo novou chuťou napísať niečo ďalšie, a zároveň prekonať toto ťažké obdobie.
Viem si však živo predstaviť, že existuje mnoho ľudí, ktorí v tejto situácii zostanú osamelí.
Ľudia ktorí sa stále niekam ponáhľali a žili v zhone ako všetci ostatní, zrazu zostanú doma.
Sami, len so svojou chorobou, so svojimi nekonečnými myšlienkami a strachmi.
S otázkami, prečo sa im to stalo. A so strachom zo smrti.
A práve kvôli nim píšem tento článok.
Myslím si, že dnes už asi každý vo svojej rodine alebo medzi svojimi známymi nájde minimálne jedného onkologického pacienta.
Preto by som vás chcela poprosiť o podporu.
Prosím zaujímajte sa o svojich priateľov v ťažkej situácii.
Nikdy totiž neviete, kedy sa v nej môžete ocitnúť vy.
Nájdite si čas aspoň na telefonát alebo na správu, keď už nie na stretnutie. Verte, že každý váš záujem dokáže vášmu priateľovi pozdvihnúť náladu, čo je počas liečby veľmi dôležité.
Ak to len trošku bude vo vašich silách, spýtajte sa ho či nepotrebuje spoločnosť. Zavolajte ho na malú prechádzku, alebo príďte k nemu na návštevu. Určite sa veľmi poteší a čo je najdôležitejšie, pomôže mu to v liečbe.
Zahoďte všetky svoje predsudky o tom, že ho možno vyrušíte u lekára, alebo zavoláte nevhod.
Ak náhodou budete volať nevhod, tak vám nezdvihne a zavolá neskôr, alebo zdvihne a povie vám, kedy sa môže ozvať späť.
A ak vám váš priateľ zavolá sám, a pýta sa či by ste mu nemohli robiť spoločnosť, neodmietajte ho.
Skúste si na neho nájsť čas, ak aj nie hneď, ale nájdite si vo svojom uponáhľanom živote chvíľu, kedy sa mu môžete venovať.
Verte, že všetko ostatné počká, pretože urobiť spoločnosť niekomu kto ju potrebuje je významný čin, ktorý vám tento človek nikdy nezabudne. Tento váš skutok zostane navždy uložený hlboko v jeho srdci…
Ďakujem všetkým svojim priateľom, ktorí ma podporovali, a nezabudli na mňa v ťažkých chvíľach.
Navždy zostanete hlboko v mojom srdci.
Autor: Ivana Debrecéniová
06.08.2019